Prišiel nový deň. Oblaky zakryli slnko. Fúkal ľadový vietor. Znova som bola sama. Sama v opustených skalách. Vyskočila som von z jaskyne. ,,Hell yeaa! Je tu nový deň!“ povedala som veselo. Félix vyletel z jaskyne. Stála som na okraji skaly. Félix sa škodoradostne usmial a strkol do mňa. Stratila som balanc a padla som dole. Začala som sa kotúľať až úplne dole. Kotúľala som sa dovtedy pokiaľ som nevrazila do skaly, ktorá bola oproti tej druhej kde som mala jaskyňu. Postavila som sa. *Zdá sa mi alebo vidím hviezdičky.* opýtala som sa samej seba. Pozrela som sa nahnevane na hviezdičky, ktoré sa mi točili okolo hlavy a smiali sa. ,,Hej! Kšá! Kšá! Vypadnite preč!“ povedala som mrzute hviezdičkám okolo mojej hlavy. Félix sa smial. Pozrela som sa naňho a rozbehla som sa za ním. Félix rýchlo vyletel do vzduchu. Ja som sa premenila do temnej podoby s krídlami a vyletela som do vzduchu. Usmievala som sa ho a naháňala. Však prečo nie? Musela som sa nejako zabávať. Smiala som sa. Leteli sme smerom k lesu. Félix začal manévrovať pomedzi stromy. Aj tak som sa nevzdávala. Stále som ho naháňala. Pomaly som Félixa doháňala. Pripravila som sa a rýchlo som sa premenila do mojej temnej podoby bez krídel a skočila som na Félixa. Obidvaja sme padli na zem. ,,Takže ty do mňa budeš strkať dole zo skaly!“ povedala som vražedne, ,,Za to budeš pykať!“ dokončila som. Začala som ho štekliť. ,,Nie! Prosím! Nie!“ povedal Félix so smiechom. ,,Jáj! Takže ty chceš pridať?“ povedala som a viacej som ho šteklila. Niečo som cítila. Rýchlo som sa otočila. Pustila som Félixa. Cítila som na zemi a aj vo vzduchu pohyb. Félix rýchlo vzlietol. ,,Čo sa deje?“ opýtal sa ma. Zavrčala som. ,,Vylezte von! Viem, že tu ste!“ zakričala som do prázdna. Spoza stromov vyšli vlci. ,,Ale, ale! Tá malá je šikovná! Škoda, že ju musíme zabiť.“ povedal vlk s krídlami, ktorý pristál vedľa mňa. Mala som chuť ho zabiť ale namiesto toho som sa upokojila. Pokojne som si sadla a tvár som mala z kameňa. Nedávala som najavo pocity. Vlci okolo mňa začali krúžiť. Bola som ostražitá. ,,Kde je rada starších?“ opýtal sa ma jeden z nich. ,,Čo vás do toho!“ povedala som chladne. ,,Ale no tak zlatíčko. Nemusíš byť taká chladná. Stačí keď nám povieš kde je rada starších a my ťa ušetríme.“ povedal iný vlk. ,,Na čo to chcete vedieť?“ opýtala som sa menej chladne. Prestali okolo mňa krížiť. Vlk s krídlami prišiel bližšie ku mne. Moje myšlienky som uzatvorila. ,,Hmmmm. Na čo ti sú naše plány?“ opýtal sa ma vlk s krídlami. Využila som príležitosť. Postavila som sa. ,,Len rada by som sa k vám pridala.“ povedala som milo. ,,Prečo?“ opýtal sa ma nedôverčivo. Prešla som okolo neho . ,,No tak. Ja sa s členmi smečky nestretávam a navyše je tu s nimi nuda. Jo a ešte patrím k tulákom. Nie som nijako zaviazaná smečke.“ povedala som mu a chvostom som mu prešla po čumáku. Bolo ticho. Zastala som pred vlkom a pozrela som sa mu do očí. ,,Takže?“ opýtala som sa ho. ,,Chceme túto smečku zničiť ale najprv sa musíme nenápadne priblížiť k rade starším a zabijeme alfu. Bez alfy bude v smečke chaos.“ povedal. Sadla som si a smutne som si povzdychla. ,,Takže kde je rada starších?“ opýtal sa ma. Premenila som sa do mojej pravej podoby. Vlka s krídlami som od seba odkopla. ,,Má to len jednu nevýhodu. Klamala som.“ povedala som znova chladne. Vlci sa nahnevali. Jeden z nich na mňa skočil a uhryzol ma do krku. Rýchlo som ho zo seba s kopla. Zavrčala som. Oči mi svietili. ,,Varuj smečku!“ povedala som Félixovi. Félix prikývol a odletel. Vlk s krídlami chcel letieť za Félixom lenže ja som pomocou elementu vzduchu som spravila okolo nás bariéru. Nikto nemohol ísť von a nikto nemohol ísť dnu. Rýchlo som sa rozbehla a skočila som na vlka. Uhryzla som ho do krku. Rýchlo ma sotil zo seba a podpálil mi pomocou elementu ohňa kožu. Rýchlo som oheň na sebe uhasila. Vražedne som sa naňho pozrela a spomalila som mu tep. Zaraz na mňa skočil druhý. Takto začala bitka. On stál na mne. Nejako sa mi podarilo oslobodiť predné laby. Pomocou zeme som ho priviazala. Začala som mu škriabať oči. Nemohol nič vidieť. Zatiaľ ďalší vlk sa na mňa rozbehol. Rýchlo som skočila do vzduchu. *Jeden, dva, tri..* počítala som ich. *Päť! Je ich päť.* pomyslela som si. Jeden skončil z roškriabanými očami. Spravila som aby vykrvácal z očí. Znova sa na mňa niekto vrhol. Uhryzol ma do pleca. Cítila som bolesť. Zavrčala som a kopla ho do citlivého miesta. Vlk bol paralyzovaný. Bolo ich na mňa priveľa. Hneď ako som sa bila s jedným vrhol sa na mňa ďalší. Ďalej som bojovala. Po niekoľkých minútach boja som bola vyčerpaná. Mala som dlhú reznú ranu pri rebrách, dohrýzané labky. Na chrbte som mala škrabance po pazúroch. Niektoré boli aj poriadne hlboké. Boli už len traja. Jeden ma škrabol do oka. Našťastie som naň ešte videla. Mohla som si vybrať. Buď sa vyliečim a zachránim seba alebo zaútočím. Premýšľala som. Pomocou elementu vzduchu som spravila dýky, ktoré sa zabodli do každého do oblasti hrudníka. Všetci skončili mrtvý. Padla som. Bariéra sa zrušila. Krv zo mňa stekala. Postavila som sa. Pomaly som sa vláčila preč. Nejako sa mi podarilo dostať sa na opustené skaly. Kráčala som po chodníčkoch. Musela som sa dostať hore. Nevedela som prečo ale niečo ma tam ťahalo. Zakašlala som. Videla som ako zo mňa vyšla krv. Padla som na kolená. Postavila som sa a išla som ďalej. Musela som ísť na jedno miesto aj za cenu života. Podarilo sa mi. Neviem síce ako ale podarilo sa mi to. Stála som na najvyššej skale v celých opustených skalách. Pozerala som sa na výhľad. Bolo to nádherné. Padla som. Z očí mi začali tiecť slzy. Plakala som. *Sarka! Ja nechcem umrieť!* pomyslela som si nahnevane. *Nemôžem. Mám tu rodinu! Derri, Bobuľa, Imala, Isamu a mnoho ďalších.* pomyslela som si. Slzy mi neustále tiekli ako vodopády. Nechcela som umrieť. Mala som predsa kamarátov, rodinu a navyše smečka sa mi stala domovom. Nechcela som zomrieť s pocitom, že po mne nič nezostane. Nechcela som zomrieť s pocitom, že spomienky na mňa zmiznú a všetci na mňa zabudnú. Z rebier som ďalej krvácala. Schúlila som sa. Život zo mňa unikal. Videla som svetlo. Na konci svetla som niekoho videla. Zaskočilo ma to. Čakal na mňa. Bol tam Fir, Lasmerrí, Flame, Lopez, Felisha a Lukas. Usmievali sa na mňa. Usmiala som sa. Padla mi posledná slza a posledný krát som vydýchla. Cítila som sa trochu ľahšie. Vedela som, že už nežijem a, že som duch ,,Mamí!“ ozýval sa veselí krik. Vĺčatá na mňa skočili. ,,Ahojte!“ povedala som veselo. Fir ku mne prišiel. ,,Ahoj, princeznička moja!“ povedal mi Fir. ,,Ahoj Firík!“ povedala som veselo a objala som ho. ,,Tak strašne ste mi chýbali.“ pošepkala som mu. Aj keď som nechcela zomrieť bola som aj rada, že som nakoniec zomrela. Aspoň som teraz bola s mojimi milovanými.